Predstavte si, že ste dosiahli niečo, po čom ste dlho-predlho túžili. Povýšenie v práci, vrchol K2, prvé miesto v triatlone… Na stotinku sekundy ste to mali. Uspokojenie. Pokoj. Dostatočnosť. No v ďalšej prchavej chvíli už znovu viete, že vám niečo chýba. Že hoci ste dostali, čo chcete, dobehli do ďalšieho cieľa, či vybudovali niečo nové… že hoci máte všetko, stále to nie je dosť. A tak hľadáte ďalšie ciele a uskutočňujete ďalšie sny. Priam zúfalo sa snažíte naplniť to prázdno, napriek tomu, že v kútiku duše viete, že to nie je možné. Nie teraz. Nie na tejto zemi. Pýtate sa, prečo je to tak? John Eldredge Vám to vo svojej najnovšej knihe Všetko tvorím nové určite objasní. „Ľudské bytosti sú vo svojej podstate nenásytné. Každého z nás prenasleduje prázdnota a túžba. Sme stvorení pre dokonalé šťastie, radosť a naplnený život. No odvtedy, čo sme opustili raj, sme nikdy nezažili ani jediný deň dokonalého naplneniaꓼ nič nás nenapĺňa natrvalo.“ Vyzerá to tak, že dôsledok nášho vyhostenia z raja si navždy nosíme v srdci ako nenaplnenú túžbu. Celá naša bytosť nástojčivo túži po Kráľovstve, ktoré sme stratili. Hľadá prísľub a nádej. Čo je tou nádejou? Spomínaný titul vám o tom veľa napovie. Ale nie sú to slová a príbehy, ktoré by si jeho autor vymyslel. Všetko, o čom píše, ste si mohli prečítať v Božom slove. A možno ste to už aj čítali, ale chýbalo vám vysvetlenie. Som presvedčená, že to od Eldredgea vám pomôže pochopiť, ba čo viac, aj uchopiť nádej, ktorá je neporovnateľná s tým, v čo ste v živote dúfali. „Ak budeme vľúdne a súcitne načúvať vlastným dušiam, začujeme ozveny nádeje, ktorá je taká vzácna, že ju sotva vieme vyjadriť slovami, divokej nádeje, ktorú takmer nezvládame pojať. Vložil ju tam Boh. A rovnaké prísľuby vložil do zeme: je to šepot, ktorý k nám prichádza v okamihoch zlatistého dobra. Tajomstvo vášho nešťastia a odpoveď na agóniu zeme spočíva v jednom a v tom istom – túžime po Božom kráľovstve. Po obnovení sveta.“ Možno máte mnoho otázok… Napríklad čo vlastne znamená obnovenie sveta? Alebo nie je nebo to isté ako nová zem? A ako tam budeme fungovať my? Čo budeme robiť? John Eldredge vám odpovie uspokojivým spôsobom. V desiatich kapitolách sa jeho kniha rozvíja do veľkolepého príbehu, ktorý vás nenechá rovnakým. Je to príbeh o tom, že tento život nie je našou jedinou šancou. Pretože všetko, čo na tejto zemi neskúsime a nestihneme, ešte budeme mať príležitosť urobiť. A každá strata, ktorá nám teraz trhá srdce, ani náhodou nebude trvalá.
Vždy som považovala Johna Eldredgea za nenapraviteľného romantika. Nebolo mi to veľmi po vôli. Musím však priznať, že vo svetle poslednej knihy už viac chápem jeho spisovateľský jazyk naplnený básnickými obrazmi. Asi som potrebovala prečítať túto knihu, aby som pochopila všetky jeho ostatné diela. Ale nielen ich. Predovšetkým, a za to som naozaj vďačná, som pochopila vlastné srdce. Jeho častú clivotu, nostalgiu a neuhasiteľnú túžbu. A tak sa učím uchopiť prísľub nádeje ako kotvu v tomto živote a už teraz sa teším na ten skutočný, čo ma čaká (dúfam) čoskoro. „Ak sa budete každé ráno zobúdzať so srdcom plným nádeje, s vedomím, že každú chvíľu – možno aj dnes – nastane obnovenie sveta, stane sa z vás šťastný človek. Ak vás bytostne naplní vedomie, že nič nie je stratené, že sa všetko pre nás i pre ostatných obnoví, budete vyzbrojení proti zastrašovaniu a zúfalstvu. Ak vaše srdce v sebe ponesie bohaté očakávanie všetkého dobra, ktoré sa blíži, vaša istota bude nákazlivá. Nazastaviteľne budete šíriť radosť.“