„A čim budeš, keď vyrastieš?,“ pýtali sa nedávno mojej staršej dcéry. „Veľkou maminkou!,“ vyhlásila so zjavnou hrdosťou v hlase. Zdesenie v tvárach pýtajúcich sa hovorilo za všetko. Očividne čakali, že svojim povolaním prinajmenšom spasí svet, prípadne aspoň kultúrne povznesie ducha. Materstvo podľa ich výrazu zjavne neprináša ani jedno, ani druhé.
Je pravda, že šance na veľkolepé ciele materstvo skôr odsúva, ako prináša. Financie, čas pre seba, slobodu v rozhodovaní, či sebarealizáciu by ste na materskej, prepytujem, dovolenke, darmo hľadali. Ani krásnu pleť a ukážkovú domácnosť mať asi nebudete. Avšak desivé na tom všetkom je až zistenie, že toto obdobie sa po materskej nekončí.
Síce už potom pravdepodobne prespíte celú noc a nevymeníte žiadnu plienku, no zladiť manžela, deti a ich škôlku, školu, prípadné krúžky s prácou a fungujúcou domácnosťou, je fuška hodna Nobelovej ceny. Ocenené však bývame len zriedka. Nie žeby sme to očakávali, ale položme si ruku na srdce, ako dobre nám to padne!
A tu zrazu, ocenenie od mojej dcéry vo chvíli, keď som to čakala najmenej. Moja dcéra chce byť „veľkou maminkou“. Iste, nevie ešte celkom presne, čo všetko to obsahuje. Uvedomujem si však, že je to v istom zmysle ocenenie môjho materstva. Mojej dcére sa totiž páči, čo robím. A to ma vidí aj vtedy, keď nie som dokonalá. Vidí ma neupravenú, unavenú, keď nestíham a som nervózna. Napriek mojej častej neschopnosti ju inšpirujem byť mamou.
Možno materstvo berie veľa príležitostí, ktoré by nám inak uľahčili život. Možno kvôli nemu prichádzame o skúsenosti i financie. Možno sme z neho často unavené a vyčerpané. Robíme to však pre niekoho, kto za to stojí. A to stačí.
Foto: Shutterstock